Zaujímavé bolo, že v jame nenašli celé kostry

Niekto sa z domu počas sviatkov poriadne ani nepohne. Holduje hlavne dobrému jedlu, pitiu a televízii, iný častejšie zájde do kostola, na návštevu k priateľom, rodine. Je však stále viac ľudí, ktorí chcú využiť voľný čas celkom inak. Vydávajú sa napríklad do prírody. Poznávať nepoznané, objavovať neobjavené. Napríklad zaujímavý chodník k starobylému keltskému hrádku či obetisku, ktorý je, čudujte sa, len kúsok za humnami.

Dve tabule

Zjari tento rok odhalili členovia občianskeho združenia Hradiská v Marikovskej doline nad obcou Prosné dve informačné tabule. Jednu pod starobylým keltským hrádkom. Kopec nesie meno Zlatý kôň. Druhú na keltskom obetisku Uhliská.

„Cieľom združenia je vytváranie informačných tabúľ, ktoré osádzame na rôzne významné archeologické lokality – hradiská, hrádky alebo kultové miesta. Sú tu aj vizualizácie, ako kedysi miesto vyzeralo a odborný popis,“ povedal o cieľoch združenia jeho predseda Peter Jenčík.

Peter Jenčík pri odhaľovaní informačnej tabule pod hrádkom Zlatý kôň. (zdroj: BERKO)

Náučné chodníky

Členovia združenia konzultujú aj s odborníkmi, hlavne archeológmi. Mimoriadne ich však teší záujem obyvateľov obce, ktorí prídu s podporou, lebo nie sú ľahostajní k svojim dejinám. S ústretovosťou a pomocou sa streli aj v Prosnom. S iniciatívou vyšiel aj Štefan Žilovec. Ten už zjari pri osadení tabúľ prezradil, že okrem nich pribudne v centre Prosného aj socha Prosňana, od ktorej povedú dva náučné chodníky. Želanie sa už v lete stalo skutočnosťou. K pozoruhodným miestam starobylej histórie tak nemusíme merať cestu len do Anglicka, Írska, Nemecka alebo inde v Európe. Po stopách starých Keltov sa môžeme vydať aj tu kúsok za humnami. „Máme tu vzácne veci z histórie. Treba to prezentovať, aby ľudia boli hrdí, čo máme a chránili si to,“ vysvetlil Žilovec.

Hľadanie a starobylé osídlenie

Jedným z miest, ktorým vedie chodník, je aj lokalita Zlatý kôň, kde bol v minulosti hrádok. Jeho objaviteľom je Štefan Meliš.

Archeológovia robili ešte v 60. rokoch výskumy v zátopovej oblasti Nosickej priehrady. Dostali sa aj k skúmaniu okolia. Pánovi Melišovi sa podarilo objaviť jeden hrádok v Jasenici, tak poslal výkresy do múzea a neskôr začala spolupráca. Archeológ A. Petrovský-Šichman ho neskôr upozornil, že niekde v Prosnom je názov Zlatý kôň. Chcel, aby Meliš lokalitu vyhľadal. „Celé Prosné som pobehal, z jednej aj druhej strany a došiel som až sem na tento kopček a hrádok som nakoniec objavil,“ hovorí pán Meliš.

Archeológovia konštatovali, že na vrchu bolo keltské osídlenie. Na Zlatom koňovi sa našli keltské ostrohy, železný oštep a niekoľko ďalších menších nálezov, napríklad ihlica, tiež črepy nádob.

Na hrádku Zlatý kôň. (zdroj: BERKO)

Reči o pokladoch a zrnko pravdy

Vŕšku od pradávna venovali ľudia pozornosť. Údajne išlo pôvodne o holú skalu, ktorá neskoršie zarástla bukovou horou. K zaujímavému miestu sa viažu aj povesti. „Sú o zlatých pokladoch. Možno ľudí viedlo k rozprávaniu aj pomenovanie. Dokonca, keď tu kedysi pásavali kravy bratia Šmulíkovci, našli v sedle zlatú mincu. Bolo na nej vraj viditeľné Z, čo mohol byť štylizovaný keltský kôň. Predali ju do Považskej Bystrice zlatníkovi. Takže čosi pravdy bolo aj na tých rozprávaniach o zlatých pokladoch,“ prezradil Štefan Meliš.

Zapísal dve zaujímavé povesti. Jedna hovorí o tom, že na jednej strane hrádku bol na svahu veľký kameň a na ňom silueta psa. „Kelti mali na rôznych predmetoch vykresané siluety koní v rôznych častiach Európy, ktoré obývali, veľa sa ich napríklad našlo v Anglicku. Tak bolo záhadou, že tu bol pes. Ale aj pre to by sa dalo nájsť vysvetlenie. Možno išlo o koňa, ktorý bol nedokonale zobrazený,“ myslí si Meliš. Potom sa vracia k povesti, kde sa píše, že do dediny prišiel kedysi dávno neznámy chlap a verboval obyvateľov, aby mu išli pomôcť, že im dobre zaplatí. Nevedeli, kto to je a na čo ich potrebuje, keď im však sľúbili odmenu, zobrali krompáče a išli. Doviedol ich ku skale, na ktorej bola silueta psa. Tu pracovali a vytiahli odtiaľ hrniec zlatých mincí.

Druhá povesť hovorí, že v sedle za Zlatým koňom je jama, ktorá je tam možno ešte doteraz. Vykopali ju vraj ľudia z osady Uhry, ktorí hľadali poklad. Peniaze potrebovali na odkúpenie pozemkov v Uhrách a Zákľapí, ktoré predával majiteľ. Štefan Meliš je presvedčený, že nejaké zrniečko pravdy je aj v povestiach. K nemu sa časom určite kadečo pridalo.

Archeologička si pozerá vizualizáciu pôvodnej podoby hrádku. (zdroj: BERKO)

Hradiská a hrádky

Archeológ Jozef Moravčík hovorí, že názov Zlatý kôň irituje hádam každého. „Existencia hrádku v tejto lokalite je datovaná do konca 1. storočia pred naším letopočtom. V tom čase už fungovalo v tomto priestore niekoľko veľkých hradísk, ale aj menších hrádkov. Hrádkov je objavených na tomto území 60,“ ozrejmil historické fakty archeológ.

Dodal, že v prípade hrádkov ide vždy o dvojicu, keď v blízkosti neho musí byť aj sídlisko. „Ľudia žili na sídlisku položenom nižšie a hrádok si robili pre prípad nebezpečenstva na vyvýšenine, aby sa mali kde schovať,“ vysvetlil Moravčík. Hrádky neboli veľké. Jeden z najbohatšie zdokumentovaných a väčších je v Jasenici – Predná Hôrka. „Má 62 metrov a šírku 4 metre. Odtiaľ je veľa nálezov a mnohé určite aj zmizli vďaka vykrádačom takýchto lokalít.“

Tabuľu na Uhliskách uviedli symbolicky do života do života polievaním medovinou. (zdroj: BERKO)

Aký osud stihol Keltov?

Na hrádku v Jasenici jeho obyvatelia pravdepodobne zahynuli, lebo nemali čas odniesť mnoho vecí. Niečo podobné sa tu dialo všade na severe. „Vpád bojovníkov, ktorí to spôsobili, sa nepodarilo zatiaľ celkom presne určiť. Čiastočne sa Púchovská kultúra, teda obyvateľstvo, ktoré bolo spájané s keltským kmeňom Kotínov, spamätala v druhej polovici prvého storočia a do konca druhého storočia tu ešte žili,“ vysvetlil Moravčík. Potom prišli podľa archeológa markomanské vojny, ktoré skončili tak, že Germáni boli porazení na hlavu a cisár Markus Aurelius plánoval urobiť z územia Moravy a Slovenska provinciu Markomaniu-Kvádiu. Hranice sa posunuli až na hrebene Karpát. „Z pomsty, že Kotíni odmietli pomáhať Rimanom proti Germánom, boli údajne odvlečení do Panónie, čo je dnešné územie Maďarska. Tým pádom Púchovská kultúra koncom 2. storočia zaniká. Hrádky sú tiež reliktami toho, čo sa tu kedysi dávno odohrávalo,“ vysvetlil Jozef Moravčík.

Pri tabuli na Uhliskách. (zdroj: BERKO)

Kvalitná výroba železa

V každom prípade však išlo podľa Jozefa Moravčíka o jeden z vrcholov vývoja tohto územia. „Prvýkrát sa tu vo veľkom vyrábalo železo. Vo Varíne sa dokonca našli pece, kde sa tavilo. Spôsob tavby železa v dobe rímskej na území severného Slovenska sa zopakoval potom až v 16. storočí.“

Nálezy, ktoré sú zo slovanských mohýl sa podľa archeológa rozpadávajú. Nálezy z obdobia Púchovskej kultúry sú však veľmi kvalitné. „Tvária sa, akoby ich len nedávno vyrobili,“ hovorí s tým, že títo obyvatelia veľmi dobre ovládali výrobu železa. Produktivita železa musela byť v oblasti na Považí. abnormálna.

Čo sa týka pecí pri Varíne, od Dunaja a východne od Rýna sa nič podobné nenašlo. „Na území, kde žili Kelti inde, vo Francúzsku, Nemecku aj Rakúsku sú takéto objavy,“ dodáva. Išlo o pece, u ktorých bol vnútorný priemer až 80 centimetrov a výška do dvoch metrov.

Prírodný amfiteáter

Druhým mimoriadne zaujímavým a tiež mystickým miestom, kde vedie chodník, je obetisko na Uhliskách. Stretávajú sa tu chotáre niekoľkých dedín – Hoštiná, Klieština, Hatné, Prosné, Upohlav, Udiča, Nimnica. Všetko ústi do jedného miesta. „Je to zvláštne miesto, ktoré ľudia od nepamäti považovali za významné, čo sa udržiavalo ústnym podaním,“ hovorí Stanislav Miko z archeologického krúžku, ktorý fungoval v Považskej Bystrici. Veľa nálezov sa podarilo zdokumentovať aj vďaka jeho členom. Martin Olšovský dodáva, že miesto na Uhliskách je akoby veľký prírodný amfiteáter. Na obetisko sa hodí.

Obetná jama

Archeológovia robili na Uhliskách nad Prosným podrobnejší výskum. Bola tu aj veľká obetná jama. Vedci tu našli pozostatky zo spálených ľudských mŕtvol. Patrili najmenej piatim dospelým mužským jedincom.

Analýza upozornila na zvláštny fakt, že medzi nájdenými zlomkami kostí sa vôbec nenachádzali časti tvárových kostí, stavce, články prstov a hlavice kĺbov dlhých kostí, ktoré typicky nachádzame na pohrebiskách spopolnených ľudí. „Až na jeden úlomok kosti z rebra, pozostáva nájdený materiál z lýtkových kostí a kostí z končatín. Zdá sa tiež, že podobne, ako ostatné obetné dary – zvieratá, keramika a iné predmety – aj ľudské obete boli ukladané na obetnú hranicu iba neúplné, uplatňoval sa istý výber častí tela,“ hovorí archeológ Karol Pieta.

V odbornej štúdií z roku 1980 podrobne doktor Pieta popísal podobné keltské rituály doložené v iných krajinách, ale i u nás.

Magický význam zvyku

Prítomnosť ľudských lýtkových kostí v obetnej jame v Uhliskách pripomína existenciu čaší z lebiek, ktoré sú doložené u Keltov podľa písomných prameňov. „Napríklad o lebke rímskeho konzula Lucia Postumia, ktorého Bójovia premohli a zabili, sa píše, že druidi ju používali ako nádobu pre obetovaný nápoj (Livius). Sú aj ďalšie zmienky o pití z čaší zhotovených z lebiek nepriateľov,“ hovorí doktor Pieta. Tento zvyk nepochybne súvisel s kultom sťatých hláv a nebol iba dôkazom statočnosti a uskutočnenej pomsty. „Mal aj magický význam v zmysle preberania vlastností usmrteného prostredníctvom jeho lebky, sídla duševných síl.“

 Uvedené nálezy potvrdzujú, že v Prosnom sa ľudské obete nespaľovali celé, ale iba časti z nich sa po predchádzajúcom usmrtení a rozštvrtení dostali na obetnú hranicu. Karol Pieta tiež uvádza, že so zreteľom na chýbajúce zvyšky nie je vylúčený ani rituálny kanibalizmus, ktorý u Keltov spomínajú Plinius aj Pausanias.

Karol Pieta robil rozsiahle výskumy aj na Liptovskej Mare, kde preskúmal asi sedem sídlisk. Aj tu je obetisko s dvomi šachtami, kde boli nájdené kostry mladých žien alebo dievčat vo veku 18 až 20 rokov, ktoré obetovali. 

Socha na Žeravici. (zdroj: ŠŽ)